Ako podnikatelia sme neustále svedkami zavádzania nových nezmyselných regulácií, zvyšovania daní, znemožňovania hotovostných prevodov nad istú sumu, celoplošného špehovania, či iných pokusov štátu mať stále väčšiu a väčšiu kontrolu nad naším podnikaním, ako aj súkromím. Rozhodli sme sa, že už ďalej nechceme svojou hlavou a schopnosťami podporovať tých, ktorí obmedzujú našu slobodu. Vytvárame preto spoločnú dobrovoľnú ekonomickú blokádu, s cieľom nepracovať pre štát a štátne inštitúcie. Naopak, rozhodli sme sa zvýhodniť firmy, ktoré zdieľajú naše názory a taktiež sa rozhodli nespolupracovať so štátom, ako aj firmy, ktoré sa rozhodli svojimi službami bez státnych dotácií štátu priamo konkurovať. Od našich členov tak môžu získať rôzne individuálne zľavy na produkty a služby, ktoré ponúkajú.
Štát hádže podnikateľom “polená pod nohy”, zvyšuje alebo zavádza nové dane, vynucuje najrôznejšie odvody a poplatky a zvyšuje neúmernú byrokraciu. Ak by sa ľubovoľný biznis partner menil dohodnuté zmluvné podmienky tak často a v takom rozsahu ako štát, tak s ním ako firma už dávno vypovedáte zmluvu.
Európsky súdny dvor síce vyhlásil protiústavnosť „data retention“ zákona (Zákon o El. komunikáciach), ktorý celoplošne vynucoval zbieranie hlavičiek akejkoľvek mobilnej alebo internetovej komunikácie všetkých občanov Slovenska a ukladanie týchto informácii (kto, kedy, na aké číslo, koľkokrát, z akého telefonu a odkiaľ volal) po dobu 6 až 24 mesiacov, napriek tomu celoplošné špehovanie (alebo pokusy oň) zo strany štátu pokračuje. Mobilní operátori na Slovensku nemôžu legálne poskytovať svojim zákazníkom „end-to-end“ šifrované hovory bez možnosti odpočúvania štátnymi tajnými službami. Nový zákon od roku 2013 znemožňuje ľudom obojstranne obchodovať použitím hotovosti a vynucuje používanie online transakcií nad istú sumu, čím prístup k všetkým Vašim pohybom na účte a nakupovacím návykom získali nielen štátne úrady, ale aj súkromné banky.
Celoplošné špehovanie je štátu umožňované tiež povinným kontrolným výkazom k DPH, ktorý má za následok, že štát vlastní databázu väčšiny obchodných transakcií. Štátna inštitúcia SIS podala zvrátený návrh na odpočúvanie akejkoľvek šifrovanej komunikácie. Wikileaks zverejnilo informáciu o tom, že Slovenská republika nakúpila 39 licencií špehovacieho softvéru FinFisher za viac ako 5 milión EUR, ktorý používajú totalitné krajiny na špehovanie disidentov, pričom žiadny z politikov sa k tomu doteraz oficiálne a relevantne nevyjadril.
Štát má “neobmedzené zdroje” na právnikov, či pripomienkovanie zmlúv. Súkromné firmy sú ekonomicky motivované dohodnúť sa rýchlo a pružne na obojstranne výhodnej zmluve, v opačnom prípade sa to totiž na oboch stranách môže neúmerne predražiť. Štát musí nasledovať “literu zákona” a toto správanie častokrát s ekonomickým rozhodnutím nemá nič spoločné.
Sme svedkami toho ako štátne inštitúcie neplnia lehoty dané zákonom (napríklad pri poskytovaní rôznych výpisov), pričom samozrejme nemajú problém uvaliť pokuty na občanov a firmy, ktoré sa akokoľvek oneskoria (napríklad v platení DPH) a zverejňovať ich na čierne listiny. Podávanie sťažnosti je rovnako byrokratické a častokrát končí bez riešenia a posunutia kompetentným osobám. Toto správanie zo strany štátu vnímame ako značne schizofrenické, znemožňujúce sa zúčastňovať verejných obstarávaní.
Ponuky, ktoré firmy pre štát vypracujú sú veľmi často zneužité ako ‘krycie’, aby bolo dosiahnuté minimálne množstvo dodávateľov v súlade so zákonom. Väčšina štátnych tendrov končí nakoniec v rukách pár politicky spriaznených firiem, ktoré si za nemalú províziu kontrahujú ďalšie firmy, ktoré to skutočne spravia.
Je bežné, že štátna inštitúcia vyžaduje predložiť množstvo dokumentov od ďalších štátnych inštitúcií, ktoré si nedokáže zaobstarať sama na priamo. Doba na dodanie týchto dokumentov je veľakrát 30 dní, pričom doba na podanie všetkých materiálov do verejného obstarávania je podstatne kratšia, takže sa to bez špeciálneho urgovania a doprosovania nedá stihnúť (a vzniká tak priestor pre úplatky a korupciu).
Byrokracia v štátnej sfére je niekedy tak dramatická, že ju dokážu vo verejných obstarávaniach prekonať len najväčšie a najdrahšie firmy, takže sa štát úplne pripraví o cenovo najzaujímavejšiu ponuku menšej firmy a vyberie nakoniec úplne najdrahšie riešenie. Stalo sa nám, že naše náklady na vytvorenie ponuky dosiahli objem samotného štátneho projektu, ktorý bol predmetom sútaže.
Štát vynucuje svoje zmluvy z pozície sily a preto nie sme schopní sa s ním dohodnúť na obojstranne výhodnom kompromise. Štát síce argumentuje, že má oporu v zákonoch, je ale zjavné, že uvedené zákony týkajúce sa verejného obstarávania sú napísané v jeho prospech.
